Odísť od pokerového stola s tučným balíkom a potom si na spiatočnú cestu ešte aj tak požičať, patrí k dobrodružstvám, o ktoré nikto nestojí. Ja mám v tejto oblasti niekoľko trpkých skúseností. Tentokrát som si pre moje galavystúpenie vybral Velden. Keď som pri pokeri vyhral dosť peňazí, vstal som a akoby priťahovaný magnetom som sa vydal naprieč iným nebezpečným pokušeniam, ktoré na človeka číhajú v tak peknom kasíne, akým je Velden.
Podľa mojej teórie je šťastie pri pokerovom stole úplne zbytočné. Nakoniec sa vždy presadí dobrá hra - na túto vetu však verím len vtedy, keď sa mi darí. Každopádne sa pri rulete človek dozvie o vrtochoch bohyne Fortuny celkom zaujímavé veci. Pôvodne som chcel staviť 2 500 € na čiernu a v prípade prehry prestať. Jedenkrát je samozrejme málo, takže som chcel po prehre prvého vkladu len odčiniť škody a hneď skončiť. Znova som prehral. – Tretiu šancu si ale zaslúži každý, aj kasíno. Znova som prehral a pre tento deň som aj naozaj skončil. Na druhý deň rovnaká (drahšia) hra. Trikrát červená, trikrát prehra.
Tretí deň – tretí pokus. A zasa pokerová teória o dobrej hre, ktorá sa vyplatí, čerstvý a poučený chybami posledných dvoch dní. Musím zmeniť taktiku. Chyba bola asi v nezaokrúhlenej a nekonzekventej sume. Ako som si len ja blbec mohol myslieť, že mám pri vklade 2 500 € šancu niečo vyhrať? Takže som zvýšil vklad, a pretože som chytrý, zostal som pri čiernej. A čo sa stalo? – Správny odhad, červená!
Na spiatočnej ceste do Viedne som mal potom čas premýšľať o mojom (kasínovom)živote. Niečo musím vyhútať, pretože ten systém zjavne nie je tak vyspelý a možno by bolo rozumnejšie – a lacnejšie stráviť voľný čas po pokeri trochu ináč. Vlastne som si to predsavzal už vtedy v Las Vegas, a tak som sa dostal k historke, o ktorej som dnes chcel písať.
Je to asi 10 rokov dozadu. Každopádne sa vtedy otvárala pokerová herňa v Bellagiu. Najväčší stôl bol plne obsadený tými najrozličnejšími celebritami. Na jednej strane ozajstní zelenáči so zjavne nekonečnými finančnými rezervami a na druhej strane samé veľké ryby, ako Doyle Brunson, Chip Reese a ďalší, dnes už menej známi kartári. Boli tam aj Mike Matusow, ktorého som zo začiatku nevedel dosť dobre odhadnúť, Phil Hellmuth, Annie Duke a jeden hráč, ktorý si hovoril „The Greek” (o ňom porozprávam niekedy inokedy).
Vtedy som vlastne objavil systém na ničenie peňazí. Prakticky každý deň som odchádzal s riadnym balíkom z high limit a hneď som sa vrhal na Seven Eleven a Blackjack. Malo to tak drvivé následky, že si to muselo všimnúť aj samotné kasíno. Vyhrávať peniaze len pri pokeri je málo. Ak chcete byť v kasíne Las Vegas hosťom VIP, musíte rozhadzovať peniaze plným priehrštím. Byť VIP poteší, no zároveň by to malo človeka varovať. Vtedy ma to len tešilo.
Odrazu som už nemusel chodiť na recepciu, všetky moje želania a objednávky sa teraz vybavovali v VIP miestnosti. To je taká miestnosť pre zvláštne priania a vybavovačky všetkého druhu. Či už ide o lístky na nejakú šou alebo ruže na rande atď. Obstarajú Vám dokonca letenky a častokrát ich ani nezapočítavajú a všetko, na čo si len spomeniete. A ak Vám niektorá z mladých dievčat náhodou nedokáže poradiť, je tu ešte Vaša osobná asistentka, ktorú hotel poveril, aby Vám splnila všetko, čo Vám vidí na očiach.
Moja osobná asistentka sa volala Nancy Moranski. Atraktívna, snaživá a s najlepšími kontaktmi po celom meste. Neexistovalo prakticky nič, čo by nebolo v jej silách, či už šlo o reštaurácie, aerolinky či šous. To platilo aj pre nový program Cirque du Soleil. Pre obyčajných smrteľníkov bolo prakticky nemožné zohnať na túto šou vstupenky. A že boli tieto vstupenky žiadané, presviedčali sme my, pokeroví hráči každý deň znova. Pred miestnosťou high limit sa vytvárali dlhé rady optimistov, ktorí poslušne a trpezlivo čakali, či nebude jeden z týchto nedosiahnuteľných kúskov papiera vrátený alebo zostane nevyzdvihnutý. Ale väčšinou márne.
Pre poriadnych hráčov (a hlavne pre tých zo statusom VIP) to bolo oveľa jednoduchšie. Postavenie hostí na rebríčku dôležitosti sa dalo merať podľa vzdialenosti od pódia (alebo aj podľa počtu odskončení si od pokeru k hrám v kasíne). Každá prehra 50 000 dolárov znamenala posun v rade dopredu.
Každopádne som znova sedel pred horou žetónov medzi Doylom Brunsonom a dvoma Juhoameričanmi, ktorí hrali tak, akoby im patrili všetky zásoby zemného plynu na celom kontinente. Naraz vtrhla do high limit zóny Nancy Moranski a s hrdo mi oznámila, že má pre mňa obálku s dvoma vstupenkami na Cirque de Solei. A nie hocijaké vstupenky, ale premium tikets do prvého radu.
Všetci pri stole mi gratulovali, no nielen na mojich súperov do spravilo veľký dojem. Všeobecná radosť sa zmocnila predovšetkým kibicov. Zvlášť jeden mi padol do oka. Mával na mňa, palce pri tom držal nahor a po ceste do práčovne ma aj oslovil. Vraj jedna jeho kamarátka, veľmi atraktívna a single, je na štrnásť dní v meste a že jej najväčším snom je uvidieť túto šou. A či už mám doprovod na vystúpenie. A pretože som akurát plánoval, že touto vstupenkou poteším nejakú atraktívnu dámu (nezáleží na tom, či single alebo nie, v tomto bode som ochotný pristúpiť na kompromis), využil som túto príležitosť a súhlasil.
Chystalo sa to na nasledujúci deň. Nancy sa postarala o môj najlepší oblek. Nová košeľa, vyleštené topánky a včasný príchod – hádate správne – k VIP vchodu divadla.
Všade ženy vo všetkých možných vekových kategóriách, no žiadnu single, na ktorú by sa hodil popis, som nevidel. Už som sa bál, že som môj doprovod prešvihol, keď v tom sa zrazu spoza stĺpu vynoril môj gratulant a hrdý dohadzovač z Bellagia: „Žiadny strach, ja nie som Váš doprovod!“ K tomu hlasný smiech a poklepanie na rameno. „Moja známa tu musí byť každú chvíľu, asi sa len trochu oneskorila. Viete predsa, ako to so ženemi chodí.“ Ďalší hlasný smiech, ďalšie poklepanie na rameno, tentokrát to už trochu bolelo. A tak sme tam len stáli a mlčky čakali.
Za nejakú chvíľu mi zdvorilo navrhol, že mám ísť napred a on že na ňu počká vonku. Svojej kamarátke extra zdôraznil, aby sa poponáhľala a teraz je mu to veľmi trápne. Tak fajn. Celkom sa mi zapáčila predstava romantického zoznámenia v prítmí divadelnej sály. Dal som mu druhú vstupenku a sám sa ponáhľal dovnútra. Akurát som prišiel na začiatok tejto veľkolepej šou. Všetky miesta boli obsadené, len sedadlo po mojej lavici zívalo prázdnotou.
Nie však dlho. Jedna z tých, pre toto mesto tak typických matrón sa s hlasným fuňaním predrala cez rady, aby sa nakoniec s víťazoslávnym povzdychom posadila na miesto vedľa mňa. Zdvorilosť mi kázala, aby som počkal, kým vyrovná kyslíkovú hladinu v krvi, výrazne zníženú týmto náročným pochodom. „Prepáčte, ale sedíte na rezervovanom mieste. Čakám na svoju priateľku.“ Odvetila mi spevavým prízvukom južanských žien, ktoré pobyt v Las Vegas väčšinou trávia v spoločnosti jednorukých banditov: „To sa mýlite, mladý muž, to je moje miesto!“ A vylovila zo svojej neforemnej megakabelky mne veľmi dobre známy lístok. V tej chvíli som sa nezmohol ani na jedno slovo, cítil som sa skôr zmätený ako rozhorčený. Každý má iný vkus a „atraktívna“ je len subjektívny pojem. „Dúfajme, že je naozaj single,“ pomyslel som si. To by ma mohla z pocitu osamelosti adopnovať a v budúcnosti nahádzať všetky moje ťažko zarobené peniaze z pokeru do automatov. Tým by mi ušetrila obchádzku seven eleven. Niečo ako spravodlivé rozdelienie úloh v rodine. Potom mi moja eventuálna, budúca náhradná matka poklepala bacuaľatým prstom na rameno. „Nemôžem tomu uveriť, taká príležitosť. Ten mladý muž chcel za vstupenku len 150 dolárov. A pritom je tak ťažké zohnať lístky na toto predstavenie. A ešte k tomu je to premium ticket.“ „Ja viem,“ odvedil som, aby som niečo povedal, no ona ma okamžite prerušila. „Viete, dnes mám šťastný deň.“ „Ja tiež,“ odpovedal som a urobil som to, čo musí v podobnej situácii urobiť každý dobrý hráč. So všetkým som sa zmieril a vychutnával si program.
Na spiatočnej ceste z Veldenu som prechádzal okolo obrovského bilboardu „Mama Mia“ s Piercom Brosnanom a Meryl Streep, ktorý sa práve premieta v rakúskych kinách. Tento film chcem vidieť za každú cenu a ihneď potrebujem dva lístky. Hm, mám zavolať do Velden, aby sa o to postarali, alebo je to práca pre Nancy Moranski, ak na mňa medzitým nezabudla a nazavrhla ma? Je to celkom jedno, tieto dva lístky si zoženiem aj sám. A o dámsky doprovod sa radšej postarám tiež. Určite to bude príjemný večer. Človek musí myslieť optimisticky, pretože vidieť všetko čierno, nie je nič moc. (a napokon ani staviť na čiernu, a už vôbec nie sedemkrát za sebou.)
